Komentáre
Čo znamená objektivita v médiách
Úvod
Úvod
Masová komunikácia je typom verejnej komunikácie, teda jej informácie sú prístupné všetkým ľuďom bez obmedzenia. Platenie za príjem masmediálneho vysielania neznamená obmedzenie, ale len to, že platíme za prácu ľuďom, ktorí nám danú informáciu poskytujú. Príjemcovia masovej komunikácie sú rozliční a jednotliví členovia publika sa nepoznajú. Ale aká objektívna je poskytovaná informácia, za ktorú si občan zaplatí? V minulosti bolo veľmi ostro sledované každé vydanie a každá nepravdivá informácia bola veľmi dôkladne ošetrená. Bolo to lepšie alebo sa nám páči dnešná súčasná objektivita? Dnes je objektivita v médiách len písaným pravidlom. Každé médium sa snaží upútať svoje publikum nejakým škandálom, ktorý prinesie na svetlo ako prvý. Je to správne? Spoločnosť má rada takéto správy, to vieme aj my. Ale či sú informácie pravdivé, alebo nie, to nevieme dokázať. Je kopa informácií a tak sa už nedá sledovať, či je informácia pravdivá alebo je prifarbená, aby sme si zaplatili za skreslenú realitu. Skreslená realita? Je to vlastne opak objektívnosti. Je to predpojatosť. Aj tá je bežná. Stačí ak sa pozrieme na stránky pár známych denníkov a čo tam vidíme? Jeden denník uprednostňuje jednu politickú stranu a druhú odsudzuje a ďalší uprednostňuje inú. Prečo to je dnes takto? Hrajú v tom peniaze nejakú rolu? Rozhodol som sa venovať otázke objektivity a jej reálnej podobe v dnešnom svete. Osobitnú kapitolu venujem predpojatosti, ktorá hrá v dnešnom svete a hlavne v médiách veľkú a nezastupiteľnú rolu.
1 Charakteristika základných pojmov
Ľudská komunikácia využíva všemožné vyjadrovacie prostriedky a kanály. Reč, gestá, písmo, obrazy, zvuk. Civilizácia musela prejsť mnohotisícročným vývojom, kým vynašla a začala používať také komunikačné kanály, ktoré sú schopné spájať všetky či aspoň viaceré tieto vyjadrovacie prostriedky. Umožnili to až audiovizuálne médiá posledných storočí – film a televízia, v ktorých sa využíva reč aj gestá, písmo aj obraz. Tieto komunikačné prostriedky patria do veľkej a významnej skupiny technických vynálezov, ktorú nazývame masmédiá. V najvšeobecnejšej rovine sú masmédiá považované za ustanovené spoločenské inštitúcie s vlastnou množinou pravidiel a postupov, ktorá je v celom rozsahu svojich činností určovaná a obmedzovaná spoločnosťou, v ktorej pôsobí. Z toho vyplýva, že masmédiá sú v podstate závislé na spoločnosti, hlavne na inštitúciách, ktoré predstavujú a vykonávajú politickú a ekonomickú moc. Pojem médiá rozhodne patrí medzi najpoužívanejšie pojmy súčasnosti. Keby zmizli médiá, nič by nezostalo rovnaké. Náš spôsob zábavy by sa zmenil. Nemohli by sme sledovať športové tímy v novinách, pozerať sa na televíziu ani ísť do kina. Nemohli by sme na večierkoch ani pre uvoľnenie počúvať hudobné nahrávky. Naše chápanie politiky a celého sveta, ktorý nás obklopuje, by sa zmenilo. Vývoj názorov na to, ako masmédiá ovplyvňujú človeka a ľudskú spoločnosť, súvisí na jednej strane s rozvojom sociologických názorov na spoločnosť, na druhej strane sa však mení aj pod vplyvom samotnej spoločnosti a jej masovej komunikácie.
2 Pojem objektivity
Ústredným pojmom vo vzťahu ku kvalite informácií je pojem objektivita. Objektivita predstavuje zvláštnu formu mediálnej činnosti a zvláštny postoj k úlohe zhromažďovať, spracovávať a rozširovať informácie. Hlavné rysy objektivity sú: osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia, oddanosť presnosti a ďalším kritériom pravdivosti, absencia skrytých motívov alebo služby tretej strane. Proces pozorovania a spracovávania by teda nemal byť kontaminovaný subjektivitou a nemal by nijako zasahovať do skutočnosti, o ktorej informuje. Táto verzia ideálnej úrovne spravodajskej práce má veľa zástancov a stala sa prevládajúcim ideálom pri vymedzovaní role profesionálneho novinára. Je spojená s princípom slobody, pretože dôležitou podmienkou nepredpojatosti a pravdivosti je nezávislosť. Za určitých okolností možno získať slobodu umožňujúcu podávať správy len výmenou za záruku objektivity. Spojenie s rovnosťou je tiež silné: objektivita vyžaduje poctivosť a nediskriminačný postoj k zdrojom a k predmetom spravodajstva – so všetkým by malo byť narábané podľa rovnakých merítok. A naviac – ak sú v hre vzájomne si odporujúce fakty a inak sa všetky okolnosti zhodujú, myli by byť rôzne uhly pohľadu brané ako rovnako platné a relevantné. Objektívneho jednania a prezentácie môžeme v praxi dosiahnuť poskytnutím rovnakého priestoru alebo času rôznym názorom na fakty alebo ich odlišné podoby.
3 Objektivita v médiách
Vo vzťahu k médiám predstavuje objektivita komunikačnú normu upravujúcu jeden z prejavov mediálnej komunikácie. Médiá ponúkajú relatívne ustálenú predstavu o svete, hodnotách a predstavách – tzv. mediálnu realitu. Usporiadanie tejto mediálnej reality sa do značnej miery riadi vlastnými pravidlami. Jedno z týchto pravidiel, zaisťujúce usporiadanie mediálnej reality v niektorých typoch spoločnosti, je práve požiadavka objektivity. Objektivitou sa rozumie zvláštna forma mediálnej činnosti a zvláštny postoj k úlohe zhromažďovať, spracovávať a rozširovať informácie, teda pracovné praktiky vedúce k tomu, aby sa potlačila nevyhnuteľná a zákonitá subjektivita spravodajstva – aby spravodajstvo bolo vecne čo najpresnejšie, najúplnejšie, aby podávané informácie boli závažné a aby boli pokiaľ je možné neutrálne. Objektivita je tu chápaná v zmysle intersubjektivity. A intersubjektivita vyžaduje, aby si mohol každý – aspoň teoreticky – urobenú výpoveď preveriť, aby ju bolo možné od samého vzniku v priebehu jej existencie na každom kroku sledovať a aby každý, kto vychádza z rovnakých stanovísk a nasleduje rovnakú cestu, dospel k rovnakému záveru. Objektivita podľa McNaira dovoľuje novinárom v liberálnodemokratických spoločnostiach nárokovať si na privilegované miesto autorizovaného pravdovravného človeka. Objektivita sa v súvislosti s médiami a žurnalistikou objavuje v rôznych spoločnostiach v rozdielnom období a s odlišnou intenzitou. Pojem objektivita súvisí s troma trendami, ktoré charakterizujú kapitalistické spoločnosti. Sú to trendy v:
- 1. filozofickom myslení
- 2. ekonomickom správaní
- 3. technologickom vývoji
3.1 Objektivita v spravodajstve
Požiadavka objektivity spravodajstva začala veľa diskusií o mediálnom obsahu. Odohrávali sa pod rôznymi hlavičkami, hlavne vo vzťahu k určitej forme predpojatosti, teda opaku objektivity. Prevládajúce normy väčšiny západných médií volajú po určitej praxi neutrálneho, informovaného referovania o udalostiach – aj tak býva veľa správ v tomto smere považovaných za nedostatočné. Objektivita je pomerne zložitá kategória, pokiaľ prekročíme jednoduchú predstavu, že správa vy mala spoľahlivo referovať o tom, čo sa skutočne vo svete deje. Na druhej strane sa v rôznych podobách vyskytuje myšlienka, že správa hovorí o realite. Na druhej strane aj očakávanie neutrálneho referovania podlieha rôznym interpretáciám. Pre analýzu kvality správy potrebujeme presnejšie kritériá. Konkrétne sa pýtame, či dané fakty sú presné a či sú dostatočné k vytvoreniu adekvátneho popisu – je to kritérium úplnosti. Presnosť sama môže znamenať niekoľko vecí, pretože nemôže byť „prečítaná” alebo „zmeraná” len priamo v samotných textoch. Jeden z významov presnosti je zhoda s nezávislými záznamami či udalosťami, či už v dokumentoch, iných médiách alebo v očitých svedectvách.
4 Predpojatosť
Významným problémom analýzy mediálnych obsahov je skúmanie postojovej, resp. ideologickej inklinácie média, teda jeho predpojatosti k vopred hotovému postoju. Predpojatosťou sa napríklad rozumie opakujúca sa pravidelnosť v skresľovaní reality, negatívne zobrazovanie najrôznejších menšín, prihliadanie či nesprávna interpretácia rol žien v spoločnosti alebo preferovanie politickej strany či smeru. Často sa tiež jedná o súvislosti medzi politickými postojmi novinárov a výberom správ či ich spracovaním. Rôzni autori sa zhodujú v tom, že v spravodajstve médiá nadmerne inklinujú k prezentácii spoločenských špičiek a oficiálnych prehlásení ako svojich zdrojov, že ďalej nerovnomerne rozkladajú pozornosť medzi príslušníkov elít, podporujú ustanovené rozloženie moci, blížia sa k etnocentrickému obrazu sveta. Vo fikcii je situácia podobná. Médiá sa blížia k zobrazovaniu profesie s vyšším spoločenským uznaním, do spoločensky menej významného postavenia umiestňujú príslušníkov etnických menšín, ženy v domácnosti a skôr v pasívnej role, v obsahoch spracovávajúcich politických tém, ktoré podporujú ustanovené rozloženie moci. V uplynulých dvadsiatich rokoch sa otázka predpojatosti stala predmetom viacerých výskumov. Niektoré z nich skúmajú vlastnosti novinárov, iné zase vychádzajú z rozborov politických postojov novinárov a tým, ako vyberajú správy a rozhodujú, či ide o volebné spravodajstvo, zahraničnopolitické, ekologické alebo iné témy.
Záver
Z textu vyplýva, že hoci je objektivita v dnešnom svete je veľmi dôležitá a mali by sme sa o ňu usilovať, aby sme svojimi klamlivými a nepravdivými informáciami nezavádzali ľudí, ktorí nám veria. Ako asi dopadne denník, či televízia, ktorá nebude objektívna? Z pohľadu diváka alebo čitateľa usudzujem, že skrachuje. Veď nikto z nás nepotrebuje čítať nezmysly a výmysly ľudí. Možno je to na pobavenie, ale zase je to len klamstvo. V dnešnom svete je veľa predpojatosti a málo objektivity, ale závisí to len od nás, či sa na to budeme nečinne pozerať, alebo priložíme ruku k dielu a urobíme niečo s tým. Médiá sú tu pre nás ľudí a len my sami si pýtame informácie. Predpojatosť je tu aj preto, pretože milujeme škandály a to nie je to najlepšie riešenie. Objektivita je v dnešnom svete veľmi vzácna, a preto si ju aj ako ľudia vážme a žiadajme počuť vždy len pravdu, hoci by bola akákoľvek. Toto bude potom najväčší prínos do dnešnej mediálnej komunikácie a aj do vzťahov medzi ľuďmi.
Zoznam použitej literatúry
Mc QUAIL, Denis: Úvod do teorie masové komunikace. 1.vyd. Praha: Portál, 1999
RANKOV, Pavol: Masová komunikácia. 1. vyd. Levice: Vydavateľstvo Koloman Kertézs Bagala L.C.A. Publishers Group, 2002
JIRÁK, Jan, KOPPLOVÁ, Barbora: Média a společnost. 1. vyd. Praha: Portál, 2003
Komunikácia verejnoprávnej STV pred verejnosťou - Budúcnosť STV
(príspevok do zborníka)
PhDr. Mgr. Martin Jakubec
Abstrakt
Vývoj uplynulých desaťročí smeruje k čoraz väčšiemu rozmachu rôznych druhov masmédií, ktoré sa stávajú významným faktorom pri ovplyvňovaní verejnej mienky na Slovensku ale aj na celom svete. Médium televízia je dnes najsledovanejším médiom, ktoré má za úlohu informovať ale i zabávať verejnosť. Postupným vývojom vlastníckych vzťahov sa aj na našom trhu začali umiestňovať súkromnoprávne médiá, ktoré svojim atraktívnym mediálnym obsahom vytlačili verejnoprávne médiá z mediálneho trhu. Napriek tomu majú verejnoprávne médiá stále svoj význam a preto by mali byť aj naďalej súčasťou mediálneho trhu na Slovensku.
Abstract
The past decade tend to an increasing expansion of different types of media that become a significant factor in influencing public opinion in Slovakia but also worldwide. The media – television, is the most watched medium, which is designed to inform but also entertain the public. The gradual development of ownership was also stated in our market, when private media took place in market with its attractive media content and pushed away public service media in the media market. Nevertheless, public media still have their importance and should continue to be part of the media market in Slovak republic.
Kľúčové slová: médiá, televízia, verejnoprávne médium, Rozhlas a televízia Slovenska
Key words: media, television, public media, Radio and Television of Slovak republic
Úvod
V dôsledku neustálych zmien v spoločnosti, sú nútené aj samotné médiá prechádzať rôznymi štádiami svojho vývoja a prispôsobovať sa tak týmto prebiehajúcim zmenám. Za posledných 20. rokov došlo v rámci slovenských médií k výrazným posunom. Tieto zmeny ovplyvnili ako spoločenské, tak aj politické a ekonomické podmienky na Slovensku. Štádiám vývoja slovenských médií venujú pozornosť mnohé vedecké i odborné publikácie či články. Predkladaný článok sa bude zameriavať bezprostredne na vývoj Slovenskej televízie od roku 1989, najzákladnejšími problémovými oblasťami a budúcnosťou slovenskej televízie na mediálnom trhu. Na Slovensku sme svedkami značnej deformácie celého mediálneho prostredia. V súčasnosti je toto prostredie výrazne chorľavé a keďže verejnoprávna STV je jeho súčasťou, ani ona nie je zdravou inštitúciou. Práve chorľavosť STV má spätne negatívny vplyv na vývoj celého mediálneho prostredia. Európski mediálni odborníci uvádzajú, že existuje priama korelácia medzi spôsobom financovania verejnej televízie a jej "zdravím". Má priamy vplyv na kvalitu celého televízneho sektora. Funguje tu faktor, ktorý experti nazývajú "ekologické prostredie" alebo "morálna spätná väzba". Čím zdravšia, finančne silnejšia je verejná televízia, tým kvalitnejší je jej programový výstup, ktorý "ťahá hore" aj produkciu komerčných vysielateľov.
1. Médium televízia a jej úloha na mediálnom trhu
Za uplynulých dvadsať rokov prešli médiá na Slovensku vývojom, ktorý poznamenala globalizácia, interdependencia, zahraničné vplyvy i špecifiká domáceho politického a ekonomického vývoja. Po roku 1989 rovnako ako v iných postkomunistických krajinách sa na Slovensku začal utvárať nový mediálny trh. V minulosti sa médiá považovali za prostriedok masovej informácie a propagandy starého režimu, pričom nový režim nemal dostatočný rámec na to, aby sa médiá začali slobode rozvíjať. Podľa V. Holinu sa po roku 1989 systém médií podstatne zmenil. Nielenže sa zvýšil počet titulov vydávanej periodickej tlače, ale došlo aj k vytvoreniu duálneho vysielania rozhlasu a televízie, pričom sa rozšírila káblová televízia. Odborníci v mediálnej oblasti sa zhodujú, že najdôležitejšími kategóriami, ktoré zosobňujú vývoj médií na Slovensku v posledných 20. rokoch sú privatizácia, emancipácia, politizácia, koncentrácia, komercionalizácia, internacionalizácia a bulvarizácia. Privatizácia médií, rovnako ako tomu bolo pri privatizácií iného štátneho majetku bola netransparentná a procesy, ktoré jej napomáhali boli veľmi často na hrane zákonnosti. Privatizácia v oblasti rozhlasového a televízne vysielania bola význačná tým, že si štát ponechal možnosť rozhodovať o tom, či niektorý subjekt môže alebo nemôže vlastniť rozhlasové a televízne stanice. Vstup zahraničného kapitálu bol tak v rámci televízie a rozhlasu v dosť veľkej miere oklieštený. Odborníci hodnotili emancipáciu slovenských médií na základe troch významov: - ako ekonomickú nezávislosť, - ako politické oslobodenie a - ako národné osamostatnenie sa.
Politické strany, ktoré reprezentujú štát sa napriek ústavným zárukám na slobodu nevzdávajú snahy ovládať médiá ako svoj nástroj politickej moci. Ekonomická závislosť nahradzuje závislosť médií od štátu, pretože prostredníctvom svojich inzerentov, záujmových ekonomických skupín opätovne dochádza k ovládaniu médií v prospech komerčných či politických cieľov. Pokiaľ hovoríme o národnom osamostatnení, v súčasnosti je vplyv zahraničných investorov taký veľký, že nevieme presne identifikovať národný charakter jednotlivých médií. Podľa I. Godárskeho by médiá verejnej služby mali napĺňať práve tú službu, aby sa naplnili aj záujmy menších, minoritných skupín. Verejnoprávne médiá by sa tak mali snažiť o čo najrealistickejšie pokrývanie záujmov všetkých segmentov spoločnosti. I. Štefunko sa domnieva, že verejnoprávne médiá by mali dávať dôraz na minoritné žánre, ako aj na programy edukatívneho a politického charakteru. V Európskej únii fungujú médiá verejnej služby na podobných princípoch ako je tomu na Slovensku, avšak s tým rozdielom, že niekde je politická kultúra vyspelejšia a niekde je vyspelé menej. Verejnoprávne médiá sú prirodzeným garantom ústavnosti a k ich povinnostiam preto patrí základný aktuálny spravodajský a informačný servis o činnosti štátnych orgánov, ústavných činiteľov Slovenskej republiky, aj o subjektoch politickej scény, vytvárajúcich demokratickú platformu štátnosti. VPM sú v pozícii médií, ktorých poslaním je šíriť verejnoprospešné informácie.
2. Budúcnosť STV
Problémy v oblasti efektívnej komunikácie Slovenskej televízie s verejnosťou a čelenie politickým tlakom pri tvorbe mediálneho obsahu prezentovanému verejnosti však ostávajú predmetom odborných debát a publikácií aj po zlúčení Slovenskej televízie s Rozhlasom. Všeobecne môžeme povedať, že na šírenie informácií používame médiá kontrolované a nekontrolované. V kontrolovaných médiách môžeme regulovať, čo sa povie, ako sa to povie, kedy sa to povie a do istej miery aj komu sa to povie. V tejto skupine médií sa podľa I. Žáry nachádzajú tlačené publikácie alebo virtuálne a externé nástroje. Medzi nekontrolovateľné médiá patria masmédiá a ich redakčný (spravodajský a publicistický) obsah. Na to, aby sa materiály, ktoré sú prezentované médiami dostali do masmédií, je potrebné vytvorenie si kontaktov a vzťahov s masmédiami resp. s ich pracovníkmi. Takýto materiál, ktorý je následne upravovaný, sa prezentuje verejnosti a ovplyvňuje názor jednotlivcov i celej spoločnosti. Televíziu dnes považujeme za najmasovejší komunikačný prostriedok a pripisujeme jej obrovský dosah na informovanie, vzdelávanie a zábavu širokých vrstiev spoločnosti. Slovenská televízia v rámci tejto oblasti zastáva nenahraditeľné miesto, ktoré nemôžu vyplniť žiadne súkromné televízne stanice. Napriek tomu sa verejnoprávne médiá stretávajú s rôznymi problémami. Ako už bolo spomenuté ide najmä o zmenšujúci sa podiel sledovanosti Slovenskej televízie, o neustále zlé finančné hospodárenie a pokusy ovplyvňovať mediálny obsah Slovenskej televízie zo strany politických strán a ich zástupcov. Snaha ovplyvňovať médiá a tvorbu ich mediálneho obsahu politickými stranami nie je novým fenoménom. Médiá sú hlavným nástrojom propagácie politických strán a politikov najmä v predvolebnom boji, keď sú politickými stranami naplno využívané jednotlivé súčasti politického marketingu. Politické rozhodovanie sa realizuje prostredníctvom výstupov politických inštitúcií a ovplyvňuje širokú oblasť sociálno-ekonomických a kultúrno-spoločenských oblastí. Médiá v tomto procese zohrávajú úlohu komunikačného prostriedku, ktorý prezentuje informácie a zabezpečuje pre vládnu moc spätnú väzbu. V posledných rokoch sme však svedkami zvyšujúceho sa tlaku a angažovaniu politiky do médií a médií do politiky. Médiá sa tak podľa niektorých odborníkov stávajú aj samotným subjektom politiky, t.j. že politiku nielen sprostredkovávajú ale ju aj vytvárajú. V slovenských podmienkach je výskum vzťahov médií a politiky ešte stále nedostatočne prebádaná oblasť. Z historického hľadiska datujeme výskum a analýzu masových médií a politiky do začiatku 20. storočia, kedy sa vplyv politiky na média a naopak stal predmetom väčšieho množstva odborných i laických konceptov. Výskum politiky a médií sa odrazil aj v politológii a teórii politickej komunikácie. Podľa A. C. Isaaka je politický systém chápaný v komunikačnej teórii ako organizácia, resp. súbor organizácii závislých na informáciách prichádzajúcich z okolia. Tieto informácie následne umožňujú formulovať potrebné rozhodnutia, bez ktorých nemôže žiadny (ani politický) systém úspešne fungovať. K. W. Deutsch sa domnieva, že politiku nie je možné sledovať výlučne ako problém moci, pretože je omnoho dôležitejšie nazerať na politiku ako na proces a komunikáciu ako na funkciu, ktorá s týmto procesom súvisí. Napriek tomu, že teória komunikácie smerovala k pôsobeniu informácií, médií a komunikácie na politický systém, dostatočným spôsobom neobjasnila niektoré podoby vzájomného vzťahu médií a politiky. Jedným z najdôležitejších aspektov vplyvu politiky na médiá sa stávajú procesy globalizácie a interdependencie, ktorých rozvoju samotné médiá dopomáhajú. To čo sa dnes stalo alebo povedalo na druhom konci sveta je okamžitou náplňou jednotlivých spravodajských obsahov po celom svete. J. B Thompson popisuje, že „dnes žijeme vo svete, v ktorom je kultúrna skúsenosť výrazne utváraná šírením symbolických foriem skrz rôzne média masovej komunikácie. Je to toto zmediazovanie (mediazation) modernej kultúry, skôr ako domnelá sekularizácia a racionalizácia sociálneho života, čo by dnes malo predstavovať základný referenčný rámec pre úvahy o analýze ideológie“. Spoločne s globalizáciou napreduje aj technologická revolúcia a najdôležitejším produktom v spoločnosti sa stávajú informácie. Prudkou a dynamickou zmenou prechádza aj oblasť politického marketingu, ktorý v užšom slova zmysle súvisí s voľbami a volebným procesom, do ktorého sú opätovne významným spôsobom zainteresované médiá. Z pohľadu politických teórií sú to práve médiá, ktoré intenzívne a priamo vstupujú do politickej socializácie. Ide o proces, počas ktorého si jednotlivci osvojujú politické názory a hodnoty, a prostredníctvom ktorého sa tieto názory a hodnoty prenášajú. To ako dnes vnímame politické strany a politikov je okrem iného aj dôsledkom prezentácie informácií prostredníctvom médií a to najmä televízie. S tým súvisí aj problematické zaradenie RTS ako verejnoprávneho médiá, ktoré je pod kontrolou štátu a teda aj momentálne vládnucich politických strán. V tomto konkrétnom prípade je preto potrebné, aby došlo k zreteľnejšiemu rozdeleniu kontrolných a výkonných funkcií RTS tak, aby boli politické vplyvy obmedzené na minimum. Inšpiráciou nám môže byť napríklad aj model, ktorý je zaužívaný v Nemecku, kde sa mediálne rady skladajú z nominantov spoločensky významných skupín, ktoré majú zastúpenie garantované zákonom. Pokiaľ bude členov Rady RTS voliť a odvolávať Národná rada Slovenskej republiky, je otázne či takto zvolení členovia Rady budú nezávislí a budú sa správať zodpovedne, morálne a eticky. To však neznamená, že odmietame akýkoľvek vplyv štátu na verejnoprávne médium, pretože je nutné dozorovať akým spôsobom verejnoprávna televízia a rozhlas napĺňajú zákonom stanovenú povinnosť verejnej služby. Zasadzovali by sme však za to, aby táto kontrolná funkcia štátu nevytvárala tlak na výkonné funkcie RTS. Domnievam sa, že práve z budúceho pohľadu na vzťah médií a politiky a jeho štandardného fungovania bude kľúčové, aby sa zachovala funkcia médií ako inštitúcie nezávislej na politike (najmä ak ide o verejnoprávne médium), ktorej primárnou funkciou by malo byť objektívne a nestranné informovanie verejnosti, bez toho, aby mala RTS ambíciu robiť a vykonávať politiku samotnú. Od verejnoprávnych médií totiž očakávame ešte prísnejšie poskytovanie dôveryhodného a korektného spravodajstva v každej z oblastí spoločenského života.
3. Komunikácia ako ustanovizeň
Komunikácia vo všeobecnosti prispieva k sociálnej rovnováhe danej spoločnosti a má význam nielen pre jednotlivcov ale aj pre spoločnosť ako celok. Na druhej strane však komunikácia (obzvlášť masová komunikácia) môže viesť ľudí k najrôznejším formám negatívneho až deviantného správania, a môže byť i disfunkčná a prinášať viac disharmónie ako stability. Dnešné globalizované masmédia majú negatívny vplyv na široké masy obyvateľstva, vedú k ohrozeniu národných kultúr. Zaznievajú aj názory, že väčšina masmédií sa stala nástrojom deštrukcie základných ľudských hodnôt, že niektoré programy doslovne masovo ohlupujú národ.
4. Komunikačná stratégia Rozhlasu a televízie Slovenska
Komunikačná stratégia je stratégia, ktorej základnou úlohou je manažovať jednotlivé nástroje marketingovej komunikácie (reklama, osobný predaj, podpora predaja, vzťahy s verejnosťou a priamy marketing), takým spôsobom, aby bol dosiahnutý stanovený cieľ. Proces komunikačnej stratégie v mediálnom marketingu prebieha podľa Ľ. Čábyovej v nasledujúcich krokoch:
- 1. Situačná analýza.
- 2. Stanovenie cieľov komunikácie média.
- 3. Stanovenie rozpočtu.
- 4. Výber z nástrojov marketingovej komunikácie.
- 5. Implementácia.
- 6. Kontrola.
Následne je potrebné stanoviť základné ciele komunikačnej stratégie, medzi ktoré môžeme zaradiť cieľ informovať, pripomínať, presviedčať (aby si divák daný program pozrel) a porovnávať (využiť benefit národnej pozície RTS v porovnaní s konkurenciou). Ďalšou dôležitou fázou je bezpochyby aj výber nástrojom marketingovej komunikácie, ku ktorým patria reklama, vlastná propagácia vysielateľa, oznámenie vysielateľa o vlastnom programe, oznamy vo verejnom záujme, charitatívna výzva a podpora predaja, ktorá slúži k stimulácii diváka pozrieť si daný program či reláciu. Public relations považujeme rovnako za mimoriadne významnú činnosť, ktorá je potrebná pri vytváraní priaznivého dojmu u záujmovej verejnosti a kladného postoja k aktívnemu subjektu alebo predmetu jeho činnosti. Domnievam sa, že práve integrovanou marketingovou komunikáciou, ktorá v sebe zahŕňa vzájomné pôsobenie predchádzajúcich nástrojov marketingovej komunikácie, je možné opätovne zvýšiť sledovanosť Slovenskej televízie (zložka RTS) a zároveň posilniť jej národný, nezávislý a zodpovedný „image“ pred verejnosťou. Je bezpochyby potrebné aby sa vytvorila nová identita RTS – Rozhlasu a televízie Slovenska, pretože miesto verejnoprávnej inštitúcie je na mediálnom trhu nezastupiteľné. Budovanie tzv. „corporate identity“ v médiu je jedným zo základných nástrojov riadenia, preto by ju RTS malo budovať strategicky, dlhodobo a cielene.
Záver
Pod lupou alebo
Slovník mediálnej komunikácie definuje verejnoprávne médiá resp. médiá verejnej služby ako „ médiá zriadené spravidla zákonom k tomu, aby napĺňali verejný záujem v oblasti mediálnej komunikácie, t.j. poslanie poskytovať službu verejnosti výrobou a vysielaním rozhlasových či televíznych programov, poprípade verejne komunikačnými aktivitami (napr. agentúrnou produkciou spravodajstva).
Pojem verejnoprávny, osobitne ako adjektívum, ktoré reprezentuje podstatu transformácie bývalého štátneho rozhlasu a televízie v nových spoločensko-politických podmienkach po novembri 1989, vyvoláva u nás dodnes aj medzi odbornou verejnosťou kontroverzné výklady a diskusie. Uvedený pojem bol prevzatý z nemeckej legislatívno-právnej terminológie („öffentlich-rechtliche") a označuje predovšetkým organizačno-právnu formu, nie obsah verejnoprávneho vysielania, ktorý lepšie vyjadruje anglický výraz „public service" (verejná služba alebo služba verejnosti). Ide teda o neštátne, na štáte nezávislé vysielanie, orientované na potreby a záujmy verejnosti, ktoré sa zodpovedá ako inštitucionálnym štruktúram občianskej spoločnosti, tak aj jednotlivým divákom a poslucháčom.
Funkcie prostriedkov masovej komunikácie, teda aj VPM, sú niekoľkonásobné, ťažké je vyjadriť sa k tomu, ako často sa jednotlivé funkcie vyskytujú, určiť hranicu medzi jednotlivými funkciami, pretože jednotlivé funkcie sa navzájom prekrývajú a ten istý obsah môže slúžiť niekoľkým rôznym funkciám. Prostriedkom masovej komunikácie vo vzťahu k spoločnosti sa z funkcionalistického hľadiska prisudzujú tieto spoločenské funkcie:
a) Sú zdrojom výchovy a vzdelávania, čo je ekonomicky menej lukratívne, ale nevyhnutné, pretože ponúkajú predstavy o tom, ako sa majú členovia spoločnosti prípadne sociálne skupiny správať.
b) Sú zdrojom ovplyvňovania, presvedčovania a vytvárania verejnej mienky, nástrojom na získavanie stúpencov a voličov.
c) Sú fórom, kde sa odohráva celý rad udalostí – nielen verejných, ale aj súkromných, a teda môžu byť aj prostriedkom pre zvyšovanie popularity a slávy.
d) Sú orientujúcou silou v spoločnosti, súčasťou jej inštitucionálnej štruktúry a aj nástrojom pre spoločenskú kritiku.
Nepochybne najzávažnejší komunikačný status existencie VMP - STV môžem zhrnúť do jednej výpovede či vlastnej definície. VPM STV získava „Status media“
Tento status je neodňateľný. STV má nezastupiteľné miesto v mediálnom globálnom prostredí. Jej existencia je doslovne vyžadovaná a mala by sa stať normatívom aj pre spoločnosť a vedomie spoločnosti. Zdravá spoločnosť potrebuje zdravé verejnoprávne médiu. Televízia je matka televízii. Má byť vzorom a televízneho vysielania. Verejnosť by mala poznať úlohy a poslanie a čoraz viac sa približovať k identite „národného“ kanála. Kde nie je chápaná identita občanov, nemôže byť chápaná identita VMP. Kde nie chápaná identita oboch prvkov sa stráca identita národa a demokracie. 15
Integritou týchto poznaní si vieme aspoň v krátkosti odpovedať na primárnu otázku budúcnosti STV a komunikácie smerom k verejnosti. Mojim príspevkom som chcel čitateľom v skrátenej forme aspoň v náznaku priblížiť riešenie tém verejnoprávnej STV.
Zoznam použitej literatúry
1. BREČKA, S. – ONDRÁŠIK, B. – KEKLAK, R. 2010. Médiá a novinári na Slovensku, Bratislava: Eurokódex, S. 12 – 13, 232 str., ISBN 978-80-89447-329.
2. BREČKA, S. 2004. Komercializácia médií – príčiny a dôsledky/Kolokvium 1-2. FMK UCM v Trnave, ISBN 80-89034-73-X.
3. BREČKA, S. Slovenský mediálny trh a potreba jeho ochrany 1. In Otázky žurnalistiky, ISSN 0322-7049.
4. BRESTOVANSKÝ, M. 2010. Úvod do mediálnej výchovy. Trnava, 85 str., ISBN 978-80-8082-396-2.
5. ČÁBYOVÁ, Ľ. 2010. Mediálny marketing. Trnava : Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, 126 str. - ISBN 978-80-8105-174-6.
6. HOLINA, V. 1997. Zmeny v novinárskej profesie na Slovensku. In Otázky žurnalistiky, č. 2, ISSN 0322-7049.
7. HOREMUŽ, M. Médiá a politika: politologická perspektíva problému a vzájomných vzťahov, In MATÚŠ, J – KOLLÁROVÁ, P. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie na tému Médiá v čase krízy – zodpovednosť a reflexia, FMK UCM v Trnave, ISBN 978-80-8105-206-4.
8. MARADA, R. 2002. Masová médiá a proměny občanské veřejnosti. In revue pro médiá, č. 3. 10/2002, Dostupné na http://fss.muni.cz/rpm/Revue/Revue03/marada-masova-media.pdf
9. Nedostatok financií je dlhodobým problémom Slovenskej televízie, tlačové správy, Dostupné na http://www.stv.sk/stv/press/nedostatok-financii-je-dlhodobym-problemom-slovenskej-televizie
10. ONDRÁŠIK, B. Ako globalizácia a koncentrácia menia tvár médií a celosvetovej masmediálnej komunikácie. In Otázky žurnalistiky, roč. 48, č. 1-2, s. 4 – 25, ISSN 0322-7049.
11. Portál www.sme.sk. Verejnoprávne médiá – poslanie, úlohy, problémy, perspektíva, 2008. Dostupné na http://www.sme.sk/c/3731742/verejnoprávne-media-poslanie-ulohy-problemy-perspektiva.html
12. ŘÍCHOVÁ, B. 2000. Přehled moderních politologických teorií. Empiricko-analytický přístup v soudobé politické vědě. Praha: Portál, 304 str., ISBN 80-7178-461-3.
13. ŽÁRY, I. 2005. Metodika a nástroje vzťahov s verejnosťou, In Otázky žurnalistiky, č. 3-4, MASS MEDIA SCIENCE – SAP, ISSN 0322-7049
14. JAKUBEC, M. 2010 Verejnoprávne média v procese globalizácie, ELITA s. 12 ISBN 90-5541-411-1.
KORUPCIA AKO VAROVNÝ FENOMÉN
Martin JAKUBEC
Abstrakt: Korupcia je rozšírenou formou kriminality v Slovenskej republike. Prevažne sa vyskytuje v oblasti verejnej správy, ale aj v súkromnej sfére. Závažnosť korupcie sa prejavuje aj v tom, že sa často stáva prostriedkom páchania iných druhov trestných činov. Spravidla je spojená so zneužívaním moci a s porušovaním právnych noriem pri rozhodovacích procesoch a pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu. Korupcia tak ohrozuje alebo poškodzuje štátny, ekonomický, politický a spoločenský rozvoj, súkromnú sféru, základné práva fyzických a právnických osôb.
Kľúčové slová: korupcia, protikorupčná politika, zneužívanie moci, konflikt záujmov
Korupcia je na Slovensku vážnym problémom vo väčšine verejných inštitúcií, aj keď niektoré údaje naznačujú pokles miery korupcie od roku 1998. Zdá sa, že postoj verejnosti voči korupcii je tolerantnejší než v akejkoľvek inej krajine EÚ. Podľa prieskumov verejnej mienky je korupcia najviac rozšírená v zdravotníctve, súdnictve, Fonde národného majetku, v colnej správe, polícii a na ministerstvách. Vláda, ktorá nastúpila v roku 1998, stanovila boj proti korupcii za jednu zo svojich hlavných priorít, a v roku 2000 schválila Národný program boja proti korupcii. Táto vláda urobila v boji proti korupcii veľmi dôležité kroky: okrem toho, že sa zasadzovala o významné zníženie oficiálnej tolerancie voči korupcii, medzi najdôležitejšie konkrétne opatrenia patrí Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, Súdny kódex a ustanovenie ombudsmana. Niektoré z najdôležitejších krokov sa však zatiaľ neuskutočnili a je málo pravdepodobné, že sa zrealizujú, predovšetkým sa nepodarilo implementovať nový rámec pre prideľovanie licencií, znížiť rozsah imunity poslancov, upraviť ustanovenia týkajúce sa konfliktu záujmov a oznámení o majetku a príjme, ani prijať ďalšie reformy vo financovaní politických strán. Dôležitú úlohu pri tvorbe a implementácii protikorupčnej politiky zohrávajú organizácie občianskej spoločnosti. Európska komisia mala veľmi dôležitý vplyv na vypracovanie protikorupčnej politiky. Keď Komisia v roku 1998 zhodnotila, že Slovensko splnilo kodanské kritéria, ďalej na vládu vyvíjala neustály tlak, aby proti korupcii bojovala účinnejšie. Komisia vo svojich ďalších pravidelných správach uznala pokrok v tejto oblasti, a v boji proti korupcii poskytla významnú pomoc, predovšetkým na zlepšovanie vymáhania práva. Legislatíva týkajúca sa korupcie spĺňa požiadavky medzinárodných protikorupčných dohovorov, s výnimkou trestnej zodpovednosti právnických osôb za korupciu. Očakáva sa, že nový Trestný zákon túto pretrvávajúcu medzeru odstráni. Zákon o konflikte záujmov upravuje konflikt záujmov ako aj povinnosť deklarovať majetok a príjmy pre vyšších štátnych funkcionárov. Tento zákon je však do veľkej miery neúčinný, pretože sa vzťahuje na príliš úzku skupinu úradníkov, neumožňuje zverejnenie majetkových priznaní, a neukladá takmer žiadne sankcie za porušenie. Pokusy o novelizáciu tohto zákona boli neúspešné. Slovensko nedávno schválilo legislatívu na zriadenie koordimovaného systému štátnej finančnej kontroly. Avšak pôsobenie Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky boli limitované z niekoľkých dôvodov, medzi ktoré patrí politické zasahovanie, medzery v kontrolných kompetenciách, chýbajúci mechanizmus presadenia zistení úradu a skutočnosť že jeho správy neboli verejné. Vo uvedených oblastiach nastali od roku 2006 zlepšenia. Európska komisia vyjadrila Slovensku pochvalu za pokrok dosiahnutý v zavádzaní zmien v oblasti štátnej vnútornej finančnej kontrole, aj keď až implementácia poukáže na dopad týchto systémových zmien v praxi.
Slovensko nemá špecializovanú protikorupčnú inštitúciu, aj keď polícia a generálna prokuratúra majú osobitné oddelenia pre boj proti korupcii. Aj keď toto protikorupčné oddelenie polície iniciovalo niekoľko vyšetrovaní korupcie vyššie postavených verejných činiteľov, do mája 2002 žiadne z nich nevyústilo do súdneho konania. V januári 2002 Slovensko zriadilo úrad ombudsmana. Slovensko schválilo dôležité reformy týkajúce sa verejnej správy, a to predovšetkým nový Zákon o štátnej službe, ktorý vstúpil do platnosti v apríli 2002. Konflikt záujmov však naďalej ostáva rozšíreným problémom. Odvolania sa voči úradným rozhodnutiam sú nedostatočne funkčné. Vážnym problémom zostáva aj korupcia, podporovaná zložitými postupmi udeľovaní licencií resp. povolení. Vláda doteraz nedokázala presadiť navrhované zásadné reformy týkajúce sa postupov udeľovaní licencií aj keď audit štátnej správy uskutočnený v roku 2000 viedol k určitým krokom na zvýšenie transparentnosti. Kontrola štátneho rozpočtu sa od roku 2001 zlepšila zahrnutím predtým mimorozpočtových fondov do rozpočtu. Informácie o korupcii medzi poslancami sú nedostatočné. Avšak existujú významné údaje o neprijateľne blízkych väzbách medzi poslancami a podnikateľskými záujmami. Ustanovenia o konflikte záujmov sú neúčinné, imunita poslancov je rozsiahla a snahy o zmenu v týchto oblastiach ako súčasť vládnej protikorupčnej stratégie boli zamietnuté. Podľa prieskumov verejnej mienky patrí súdnictvo medzi inštitúcie s najrozšírenejšou korupciou a viaceré indície naznačujú, že korupcia je skutočným problémom spoločnosti. V súdnictve sa uskutočnili a uskutočňujú dôležité reformy, čo by malo v budúcnosti pomôcť znížiť korupciu.
Korupcia je vážnym problémom vo financovaní politických strán. Aj keď sa od roku 1998 prijali dôležité zmeny, príslušné predpisy sú naďalej slabé: dovolené sú neobmedzené súkromné dary, kontrola financovania strán je stále neúčinná. Finančné správy politických strán sú každoročne zverejňované. Boli predložené návrhy na novelizovanie predpisov financovania politických strán, ale nie je pravdepodobné, že budú b blízkej budúcnosti schválené. Od roku 1998 prebehla reforma v oblasti verejného obstarávania, ktorá zaviedla relatívne pokrokový právny rámec. Jeho súčasťou je aj Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý sa zdá byť pomerne účinný. Korupcia v oblasti obstarávania je však naďalej rozšírená, a pripravované návrhy na ďalšie zdokonalenie právneho rámca pravdepodobne nebudú v blízkej budúcnosti prijaté. Korupcia predstavuje vážny problém v niekoľkých kľúčových sektoroch verejnej služby, a to hlavne v zdravotníctve a školstve, kým silne postihnuté korupciou sú licenčné konania. Korupcia v zdravotníctve a školstve je zrejme podporovaná vysokou mierou tolerancie občanov voči úplatkárstvu. Média zohrávajú stále väčšiu úlohu pri odhaľovaní korupcie, ako aj pri vyzývaní vysoko postavených verejných činiteľov k prijatiu zodpovednosti. Nový Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý je účinný od roku 2001, je medzníkom v prístupe k informáciám. Pri udeľovaní licencií súkromným vysielacím spoločnostiam existujú podozrenia z korupcie, zatiaľ čo ustanovenia týkajúce sa verejnoprávneho vysielania umožňujú politické zasahovanie do aktivít verejnoprávnej Slovenskej televízie.
VLÁDNA PROTIKORUPČNÁ POLITIKA
Prvý pokus o riešenie problému korupcie na Slovensku sa uskutočnil v roku 1995 keď vláda prijala protikorupčný program „Čisté ruky“. Hoci program navrhoval viacero nových zákonov, alebo noviel, ktoré by v prípade ich prijatia a implementácie mohli zúžiť priestor pre korupciu vo verejnom sektore na Slovensku, postupne sa tento program dostal do úzadia. Dosiahol len málo konkrétnych výsledkov a v praxi nebol dostatočne presadzovaný. Národný program boja proti korupcii si skoro každá vláda stanovila boj proti korupcii za jednu zo svojich hlavných priorít a odvtedy urobili vlády veľký pokrok v tom, že sa protikorupčné opatrenia stali súčasťou verejnej politiky. Vláda schválila aj Národný program boja proti korupcii a bol predložený aj na verejnú diskusiu. Program je zložený na všeobecných cieľoch zameraných na zvýšenie transparentnosti, obmedzenie priestoru pre voľnosť v rozhodovaní, presadzovania mechanizmov kontroly a auditu, zlepšovania kvality a nestrannosti štátnej služby a posilnenia vymáhania práva. Za účelom implementácie národného programu bol vytvorený Vládou SR Riadiaci výbor boja proti korupcii, ktorý zaháňal zástupcov ministerstiev a ostatnej štátnej správy, mimovládnych organizácii a zahraničných donorov. Národný program boja proti korupcii priniesol niekoľko dôležitých udalostí v protikorupčnej politike, resp. k nim prospel. Transparenty International Slovensko vzniesla niekoľko kritických námietok voči vládnej protikorupčnej politike, menovite v súvislosti s tým, že mnohé úlohy stratégie sú len formálne, a že mnohé neriešia problém znižovania korupcie, že sa plnenie programu zbyrokratizovalo, že koordinácia medzi ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi je nedostatočná, že sa nedodržiavajú stanovené termíny, a že Riadiaci výbor neplní svoju funkciu. Pravdou ostáva skutočnosť, že spoločnosť a verejnosť stráca dôveru k akýmkoľvek normatívom, ktoré orgány štátu príjmu. Nečinnosť kompetentných osôb pre reguláciu korupcie dokazuje, že zrejme tento stav niekomu vyhovuje. Každý o probléme hovorí, verejne na neho poukazuje ale žiadne kroky a realizáciu na zabránenie rozšíreniu korupcie na Slovensku nenastolil.
Rastúce povedomie, že boj s korupciou je niekedy účinnejšie viesť zdola nahor ako z centra (zhora) smerom dole k občanovi, viedlo k posunu ťažiska boja s korupciou. Je to práve komunálna úroveň, kde občania najlepšie vnímanú pustošiace následky korupčných praktík. V súčasnosti sa už všeobecne akceptuje názor, že dobrá a efektívna miestna správa nemôže existovať bez prehľadnosti a transparentnosti v rozhodovacích procesoch a bez aktívnej účasti občianskej spoločnosti. Navyše, v súčasnosti rastie tlak na ústredné vlády v smere decentralizácie verejnej správy a uplatnenia zásad subsidiarity, podľa ktorej sa má rozhodovať podľa možnosti na čo najnižšej riadiacej úrovni. Množstvo úloh miestnej správy vyžaduje kooperáciu so subjektmi súkromného sektora. Takto stále existuje potenciálne riziko, že súkromné záujmy ovplyvnia a narušia rozhodovacie procesy v neprospech záujmov občanov. Podplácanie predstaviteľov mesta/obce, je vážnym problémom vyspelých aj rozvojových krajín. V porovnaní s centrálnou úrovňou vzťahy medzi hlavnými protagonistami spoločenského diania na miestnej úrovni zvyknú byť o čosi tesnejšie. Preto problémy spojené s favorizovaním a nepotizmom javia vypuklejšie. V rámci protikorupčných iniciatív na potláčanie korupcie na miestnej úrovni je potrebné vybudovať spojenectvo medzi vládou a zastupiteľstvami, subjektmi súkromného sektoru a občianskej spoločnosti. Jedným z účinných nástrojov v danej oblasti môže byť aj Systém integrity verejnej správy na miestnej úrovni. Za hlavné piliere tohto systému primátori viacerých miest považujú už známe piliere národného systému integrity (napr. legislatívna a výkonná moc, súdnictvo, kontrola, ombudsman, občianska spoločnosť, súkromný sektor, médiá, nezávislé monitorovacie agentúry). Dôležitý je aj samotný národný systém integrity. Systém integrity komunálnych orgánov je rozšírený o špecifické funkcie samospráv v rámci obstarávania, kontroly, verejného prístupu k zvoleným predstaviteľom a pod.
Otázky, ktoré môžu byť vo väzbe na znižovanie korupcie na miestnej úrovni prediskutované, sú napríklad:
- vytvorenie a zavedenie kódexov správania, ktoré by sa týkali činnosti primátora/starostu, členov zastupiteľstva, čelných predstaviteľov miestnych orgánov a ostatných riadiacich pracovníkov
- zavedenie povinnosti oznamovať majetok a príjmy na vyšších stupňoch mestského manažmentu,
- zdokonaľovanie transparentných procesov verejného obstarávania
- sprístupnenie všetkých zasadaní miestnych orgánov verejnosti
- zavedenie transparentných postupov na príjímanie do zamestnania,
- participácia jednotlivých subjektov občianskej spoločnosti na vytváraní efektívnych a čestných systémov poskytovania verejných služieb.
PhDr. Martin JAKUBEC
Paneurópska vysoká škola
Fakulta masmédií - doktorand
Bratislava
Slovenská republika
Všetky práva na obsah na tejto stránke sú vyhradené! © 2012 PhDr. Martin Jakubec
